Územie
Zakarpatska bolo osídlené už od dávnych čias. Keby
sme boli archeológmi, mohli by sme celé hodiny hovoriť o
historických pamiatkach, z ktorých majú niektoré aj
milión rokov. Najstaršie historické nálezy
Zakarpatska pochádzajú z obdobia paleolitu /staršia
doba kamenná/, ktorý sa delil na obdobie staršieho paleolitu
/2 milióny rokov pred naším letopočtom – 40.000 rokov
pred naším letopočtom/ a mladšieho paleolitu /40.000
rokov pred naším letopočtom – 12.000 rokov pred
naším letopočtom/. Prví obyvatelia sa usadili v
lokalitách dnešného Koroleva /najstaršie
sídlisko v strednej a východnej Európe vzniklo pred
1.100.000 rokmi/, Rokosovo, Užhorod a jaskyňa Moločnyj
kamiň /v Ťačovskom okrese/. Pravekí ľudia
vyrábali svoje pracovné nástroje z kameňa, kosti a
dreva. Boli to pästné kliny, škrabadlá, hroty,
rydlá, čepele, nože. V tom čase v horských
oblastiach Zakarpatska prevládalo teplé podnebie, v
nížinách šumelo more. Svedčia o tom nálezy
mušlí vyhynutých mäkkýšov. V
ďalšom období došlo k značným
klimatickým zmenám. Citeľne sa ochladilo a podnebie bolo
suchšie. V horách rástla borovica, breza, orech, hrab, buk,
smrek a v nížinách - stepné trávy. Ľudia
v tom čase vynašli oheň, prvý odev a prvé obydlia
/v jaskyniach/. Z toho obdobia pochádzajú aj prvé
výtvarné prejavy našich predkov /maľby na
skalách/. Pravekí ľudia živili sa lovom mamutov, hyeny,
jaskynných medveďov, zberom korienkov a plodov prírody.
Z obdobia mezolitu
/stredná doba kamenná – 12.000 rokov pred naším
letopočtom – 5.000 rokov pred naším letopočtom/ boli
objavené drevené obydlia v lokalitách obcí
Kamjanyca a Dibrova. Ľudia sa začali venovať aj lovu rýb.
Žili v zemľankách, v lete na salaši. Ich pracovné
nástroje boli už dokonalejšie. Používali teslice,
dláta, rôzne hroty, luky, strely a harpúny. Bolo to
obdobie, keď sa začali združovať do kmeňov a postupne
prechádzali k usadlejšiemu spôsobu života, začali
krotiť zvieratá a obchodovať.
V
období neolitu /mladšia doba kamenná/ - 5.000 – 3.000
rokov pred naším letopočtom ľudia vynašli
nové technológie spracovania kameňa /brúsenie a
vŕtanie/, pracovné nástroje
/sekery, háky, praslice/, vzniká tkáčstvo a
hrnčiarstvo /maľovaná keramika/. Človek sa postupne
odpútal od svojej závislosti na prírode, býval v
zemľankách a polozemľankách v blízkosti riek. Vo
svojom príbytku si staval hlinené pece. Keď sa pôda
vyčerpala, ľudia sa sťahovali na iné miesto. Človek
už si pasívne neprisvojuje dary prírody, ale prešiel k
ich vlastnej výrobe. Postupne sa ochádza
poľnohospodári odčlenili od pastierov dobytka. Chov dobytka
prispel k osídleniu horských oblastí, o čom
svedčia najstaršie pomenovania sídlisk: Volove, Volovec,
Skotarske, Byčkiv, Čabanivka. Spolu s pastiermi sa sťahovali aj
ich rodiny, stavali si horské príbytky-koliby. Rodiny sa postupne
rozrastali a tak vznikali ďalšie kultúry -
krišská, bukovohorská, lineárna a
šnúrová keramika, tisapolgárska kultúra.
Z
archeologického hľadiska majú pre dejiny Zakarpatska
veľký význam nálezy z doby medeno-bronzovej
/3 tisíc rokov pred naším letopočtom - tisíc
rokov pred naším letopočtom/. Sú to
sídliská, mohyly, pohrebiská a poklady historického
významu. Toto obdobie charakterizuje kultúra
nyírseg-zatinská, východoslovenská,
otomanská, stanovská a wittenbergská.
Železnú
dobu /1000 r. pred n. l. - po súčasnosť/
prezentuje kultúra hava-holihradská, kuštanovská,
laténska/sústredená vo veľkom hutníckom centre
na rieke Botar
/Vynohradovský okres/. Kelti priniesli na Zakarpatsko
najvyvinutejšiu kultúru vtedajšej strednej Európy. Z
tohto obdobia bolo v blízkosti Mukačeva, v Hališ-Lovačke
objavené druhé najväčšie hutnícke centrum v
Európe, kde sa razili mince. Na tomto mieste našli približne
tisíc pracovných nástrojov, dielne na výrobu
šperkov, kováčske vyhne, ovčiarske nožnice, kovania
na horské člny, kosy, mlynky na obilie, meče, nákovky,
štíty, fibuly, striebodné mince a i.
Ďalšie
dejiny Zakarpatska sú poznačené príchodom do
regiónu geto-dáckych plemien /Frankov/. Dáci porazili
Keltov, ktorí odišli do Nemecka. Dáci budovali
sídliská na terasách riek a riečok - Stremtura /v
Iršave/, Šelestovo, Ardanovo, Čytatťa
/v Solotvyne/. Pre prípad ohrozenia a na obranu obchodných ciest
/chceme poznamenať, že zakarpatská soľ v tom čase
bola veľmi vzácna/ si stavali opevnenia. Obývali ich
však iba stráže. Neskôr vznikol mocný
geto-dácky patriarchálno-otrokársky
štát, ktorý dosiahol najväčší
rozmach v 40. rokoch pred naším letopočtom za vlády
kráľa Burebistu a neskôr za kráľa Decebala. Ale
légie rímskeho imperátora Marka Ulpia Trajana /v rokoch
98-117 nášho letopočtu/ Dákov porazili, hradisko v
Malej Kopani zničili v roku 107, a založili rímsku provinciu
známu ako Horná Dácia /lat. Dacia Superior/. Jej
severnú hranicu tvorila rieka Somoš, takže Zakarpatsko malo
bezprostrednú kontaktnú zónu z Rímskym
impériom. Z tohto obdobia archeológovia v Solotvyne objavili
rímske mince-denáre a pozostatky soľnej bane, v Nankove
odhalili poklad /tisíc strieborných rímskych mincí/
a ďalšie poklady boli objavené v Ruskom Poli a Hajdoši. V
tom čase v regióne existovalo Zatiské metalurgické
centrum /v Ďakove a Vovčanskom/ a pri rieke Mic vznikla
najväčšia hrnčiarska výroba v strednej
Európe.
V 4.
storočí do Panónie prišli Húni. Na prelome 5. a
6. stor. vzniklo na sútoku riek Dunaja a Tisy politické centrum
Hunov na čele s legendárnym vodcom Atillom. Počas
veľkého sťahovania národov do Potiskej
nížiny objavili sa v nej kmene Gepidov, Vandalov, Burgundov,
Ostrogótov, Longobardov a Slovanov. Koncom 7. storočia sa
Zakarpatsko dostalo pod vládu avarského kaganátu. Pokiaľ
ide o slovanské osídlenie na Zakarpatsku, v zásade
rozoznávame tri hlavné etrapy osídlenia Horného
Potisia Slovanmi:
1. etapa
/polovica 1. tisícročia n. l./ - vyskytli sa prvé skupiny
Slovanov /przevorská a prešovská kultúra/;
2. etapa
/5.-7. stor. n. l./ - dochádza k masovému osídleniu
Zakarpatska nositeľmi pražskej kultúry. Slovania sa nedelili
na východných, západných a južných. V
tom čase existovala celoslovanská pospolitosť.
3. etapa
/8.-9. stor. n.l./ - na území východných Slovanov
sa formuje staroruská kultúra a na Hornom Potisí
osídlenom Chorvátmi sa objavilo pomenovanie Rus.
Časť
Chorvátov odišla a usadila sa na Balkánskom polostrove,
druhá časť ostala v Karpatoch, kde vytvorila Veľké
Chorvátsko. Predpokldá sa, že v 9. storočí
vzniklo na Zakarpatsku slovanské kniežatstvo na čele s
kniežaťom Laborcom. Zo západu hraničilo s Veľkomoravskou
ríšou, na juhu s Bulharským kráľovstvom.
V tom čase sa na Zakarpatsku začalo šíriť
kresťanstvo. Už v 80.-90. rokoch 9. stroročia na jeho
územie prichádzali učni Cyrila a Metoda, vyhnaní z
Veľkej Moravy. Tu, v ťažkodostupnom horskom teréne
nachádzali ideálne prostredie na zakladanie
kláštorov. V tom období sa Zakarpatsko dostalo do
sféry vplyvu Kyjevskej Rusi.
Ďalší
vývin dejín Zakarpatska je poznamenaný príchodom
Maďarov, na čele ktorých stál Almoš. Tí v
roku 896 prekročili Verecký priesmyk a po doline rieky Latorice sa
dostali na Zakarpatsko a do Panónie. Túto udalosť
opísal vo svojom letopise známy Nestor-letopisec takto: «Âîåâàòè íà æèâóùèå âîëîõè è ñëîâ³íè». Ale podla Anonymovej kroniky Uhri
v roku 903 počas svojho sťahovania, uskutočnili pochod na
Zakarpatsko, na čele ktorého stal Arpád a obsadili
pevnosť Ung a Vary. V tom období sa pre zakarpatský kraj
používalo pomenovanie «res nullis» - zem nikoho alebo «terra
indagines» - nárazníková zóna.
Od 11. do
konca 13. stor. je v regióne evidentné zachovanie vlády
miestnej šľachty, ale postupne sa Zakarpatsko dostalo do
područia novoutvoreného európskeho štátu Veľké
Maďarsko. V historických análoch kraj figuruje pod
názvom «Marchia Ruthenorum». Kráľ Gejza v 12. stor. prizval
do našej krajiny Sasov, vinohradníkov z rýnskej oblasti,
ktorí sa zaoberali vinohradníctvom a v horách
ťažili zlato. Manželka kráľa Ondreja
Anastázia, dcéra kyjevského kniežaťa Jaroslava
Múdreho, sa podľa mienky niektorých bádateľov
podieľala na založení kláštora na
Černečej hore, v ktorom žili mnísi z
Kyjevo-Pečerskeho kláštora. Na tomto území sa
postupne dotvárajú nové teritoriálne
štruktúry maďarského kráľovstva. Tak v roku
1214 vznikla Užská župa, v roku 1262 Uhočská, v
roku 1263 Berežská a v roku 1303 Maramorošská.
Tragickou
stránkou zakarpatských dejín sa stal marec roku 1241,
keď karpatskú obranu pretrhla armáda krutých dobyvateľov
tatárskych Mongolov Chana Batu, ktorí prešli cez
Verecký priesmyk, dobyli a zničili Mukačevo, Užhorod,
Ťačiv, Solotvyno a celý rad dedín a napokon v roku 1242
Uhorsko náhle opustili. V roku 1254 maďarský
kráľ Belo IV. pozval na spustošené miesta po mongolských
nájazdoch nemeckých a talianskych vinohradníkov a
vinárov. Zakarpatsko istý čas bolo súčasťou
Haličsko-Volynského kniežatstva, ale už v roku
1308 sa k vláde dostala dynastia Anjuovcov. Župan Ungu /P.
Pete/, župan Bereha /B. Kopas/ a
župan Uhoče /I. Mojš/ zorganizovali povstanie proti
násilnému pokatoličovaniu slovanského
obyvateľstva a proti novému kráľovi Karolovi
Róbertovi z Anjou, pričom cieľom bolo vytvorenie silného
centralizovaného štátu. Ešte predtým župani
viedli rozhovory s haličským kniežaťom Lev
Danylovičom ohľadom vymenovania jeho syna Jurija, vnuka Belu IV. na
miesto kráľa. Napriek tomu opozičné sily v roku 1317
utrpeli porážku a k vláde sa dostal Karol Róbert
podporovaný predovšetkým grófom Drugetom z Talianska.
Dejiny
Zakarpatska dostali iný smer. Už na konci 15. storočia bolo v
Užskej župe 205 osád, v Berežskej - 122, v Uhočskej
- 76 a v Maramorošskej - 128. Celkový počet
obyvateľstva regiónu dosiahol približne 100-115 tisíc
ľudí. Je zaujímavé, že v obciach Lypča,
Iza, Dovhe, Drahovo, Bedevľa, Vyškovo, Viľchivci, Kryčevo,
Čumalevo, Uhľa, Kolodne, Vonihovo, sa nachádzalo
slobodné obyvateľstvo sedliaci-neméši. Bolo
udelené mestské právo týmto mestám:
Užhorodu, Mukačevu, Berehovu, Chustu, Sevľušu, Varam,
Bilkam, Vyškovu, Ťačevu, Vyloku, Kosynu, Čynadijevu a i. Na
Zakarpatsku existovalo v tom čase asi 20 miest. Z remesiel
prevládali kamenári, krajčíri, pekári,
stolári, hrnčiari, zlatníci, kolesári,
kováči, kožušníci. V 16. stor. začali na
Zakarpatsko prenikať protestantské myšlienky -
luteránstvo, kalvinizmus a zwinglianstvo. So súhlasom
maďarských kráľov sa v horských oblastiach
uskutočnila haličská kolonizácia. Ukrajinci-Lemkovia sa
začali usídľovať v Ungskej a Berežskej župe,
Ukrajinci-Bojkovia v Berežskej a Ungskej a Ukrajinci-Huculi - v
Maramorošskej župe.
V r. 1376
maďarská a poľská kráľovná
Alžbeta udelila Mukačevu status privilegovaného mesta
/mestské privilégiá/
a právo používať vlastnú pečať. V roku
1394 na Zakarpatsko prišlo známe podoľské knieža
Fedir Korjatovič, ktorý významnou mierou prispel k
povzneseniu kultúry Zakarpatska. Na Černečej hore založil
kláštor a v r. 1400 jeho pričinením vzniklo
samostatné biskupstvo. V roku 1514 vypuklo v Maďarsku povstanie
kurucov-križiakov na čele ktorého stal Juraj Dóža.
Povstania sa zúčastnilo približne 100.000 ľudí. Povstalci
často prepadávali mestá Užhorod, Mukačevo, Chust a
Korolevo. Veľký zvrat nastal, keď v r. 1526 po bitke pri
Moháči Maďari utrpeli porážku od Turkov,
počas ktorej prišli o svojho kráľa Ludovíta II.,
posledného z dynastie Anjuovcov. Maďarské
kráľovstvo bolo následne rozdelené na tri časti:
1.Transylvánske
kniežatstvo sa stalo vazalom tureckej ríše,
2.
Centrálne Maďarsko sa dostalo pod vládu tureckej
ríše,
3.
Západné a severné Maďarsko sa dostalo do
područia rakúskych Habsburgov.
V roku 1526
Ján Zápoľský dostal Transylvánske
Sedmohradsko, súčasťou ktorého boli aj župy
nášho regiónu - Berežska, Uhočska a
Maramorošská. Zakarpatská Užská župa bola
pod kontrolou/patronátom/ Rakúska. V tom čase začali
vznikať vojny medzi katolíckym Rakúskom a protestantskou
Transylvániou.
Zaujímavosti:
V roku
1558 vyslanci ruského cára Ivana Hrozného sa cestou z
Konstantínopola sa zastavili v Uhoľskom kláštore, kde v
tom čase žilo 330 mníchov. Prvýkrát ochutnali
vodu z troch rôznych prameňov - prvý bol s kyslou vodou,
druhý s príchuťou hrušky a tretí prameň bol
veľmi slaný.
V 17.
storočí na Maramorošsku sa uskutočňovali tzv. «jarmoky
na dievčatá». Prichádzali sem ľudia, ktorí sa
chceli zoznámiť a oženiť.
V 17.
stor. zo Zakarpatska vyvážali soľ, kožušiny,
výrobky z dreva. Dovážali sa drahé koberce z
Balkánu a Turecka, látky, krištáľ,
porcelán z Čiech, Nemecka a Talianska; kovové výrobky
z Holandska, Poľska, Ukrajiny a Ruska.
V roku
1631 bolo zakázané vyrúbavať lesy v lokalite
Horjan, Nevyckeho, Kamjanca, Korytňan a v Maramoroši obmedzili
vyrúbavanie smreka na výrobu pltí, ktorými
dovážali soľ.
Aj keď Sedmohradské
kniežatstvo, súčasťou ktorého bolo aj
Zakarpatsko, bolo oficiálne podriadené Osmanskej
ríši, maďarské kniežatá sa nevedeli
vyrovnať s tým, žeby sa mali podriadiť aziatom.Už v
roku1566 Turci zopakovali svoj nájazd na Zakarpatsko a Slovensko. Vyplienili
Berehovo, Sevľuš, Vary, Močolu, Kiďoš, Asteň,
Didovo, Buču, Bihaň, Berehy, Kosyno, Kvasovo, Hutu, Bene.
Zakarpatsko
16. storočia charakterizuje výskyt masového
zbojníctva. Známe boli predovšetkým zbojnícke
oddiely v obci Ľuta, Zahorb, Poľana, Dubrynyči, Rostoka a
Volosanka. Spomedzi zbojníckych vodcov sú známe
mená L. Vargu, I. Syvochopa, O. Rusnaka, P. Orosa, S. Forgača,
Šotvoša a Pynťu. V našom kraji vypukol prvý
štrajk v Maďarsku. Stalo sa to v roku 1551, keď
štrajkujúci baníci soľných baní v
Solotvyne odišli z bane a utáborili sa pri Noď Bani. Žiadali
zlepšenie svojho postavenia a zrušenie trestu smrti.
Neskorý
stredovek charakterizujú nasledovné spoločenské a
ekonomické udalosti:
a/
začiatok priemyselného pestovania gréckych orechov,
jabĺk a priadky morušovej /hodvábnika/, priemyslnej
výsadby kukurice a ďateliny;
b/
hromadné zakladanie manufaktúr predovšetkým v
Berežskej župe, kde bolo 100 závodov. Mestečko Berehovo
malo v tom čase 11 krajčírov, 19 obuvníkov, 5
debnárov, 4 hrnčiarov, 5 kováčov, 5
kožušníkov - spolu 8 cechov. V Užskej župe boli
železiarenské manufaktúry v obci Remety, Antalovci a
Lumšory, 20 píl, manufaktúry na výrobu potašu a
liadku. Maramorošská župa sa preslávila
spracovávaním dreva a železa - Vyškovo, Kryva,
Buštyno a Bučkiv; vysokými pecami a zlievarenstvom - Kosivska
Poľana a Butfalva; pílami - Jasyňa, Byčkiv,
Usť-Čorna; výrobou obuvi - Chust. V Uhočskej župe
bol bednársky cech.
c/ V
regióne sa pristúpilo k využívaniu minerálnych
vôd. V zvláštnych prehlbinách a na
rozpálených skalách zohrievali minerálnu vodu,
ktorú využívali na liečebné účely. Bolo
to svojho druhu predchodcovia neskorších liečebných
kúpeľov.
d/ V
regióne v tom čase bolo už 700 obcí a 40
škôl. Mestá sa delili na súkromno-vlastnícke
/Mukačevo, Berehovo, Berehy, Kosyno, Vary, Sevľuš, Svaľava,
Nyžni Vorota; štátne /Užhorod, Perečyn, V. Bereznyj/
a kráľovské mesto /Vyškovo, Ťačevo, Chust.
Žiadne
dejiny však nie sú priamočiare, a tak v rokoch 1604-1606
vypuklo protihabsburgské povstanie, ktoré viedol Štefan
Bočkai. Pridali sa k nemu aj tri zakarpatské župy. Povstanie
pokračovalo v rokoch 1678-1685 a je známe v dejinách ako
protihabskurgské povstanie Imra Thökölyho, ktoré
tiež malo svoju základňu na Zakarpatsku.
Pre
Zakarpatsko je zaujímavá aj tá skutočnosť,
že rakúska vláda pridelila pre štúdium na
Trnavskej univerzite istú kvótu študentom zo Zakarpatska. Ešte
závažnejšou udalosťou 17. stor. sa stalo
vyhlásenie v Užhorode 24. apríla 1646 Užhorodskej
únie. 63 pravoslávnych kňazov svojimi podpismi na
Užhorodskom zámku potvrdili svoje spojenie s katolicizmom. Takýmto
spôsobom na Zakarpatsku vznikla gréckokatolícka cirkev. V
r. 1689 pápež Alexander VIII. vydal edikt o pripojení
komunít historického Zakarpatska k Vatikánu. V obci
Mária-Povč /v súčasnosti pútnicke miesto
gréckokatolíkov/ prvýkrát vyronila slzy ikona Panny
Márie, ktorá sa v súčasnosti nachádza vo Viedni
/Rakúsko/.
V roku 1690
zaniklo Transylvánske kniežactvo a celé Zakarpatsko sa stalo
súčasťou Rakúskéj ríši. V r.
1703 v Maďarsku započal oslobodzovací zápas, na
čele ktorého stálo knieža František II. Rákoci.
Spočiatku mal iba 6 000 prívržencov, z nich 800 ozbrojencov. 7.
júna 1703 sa neďaleko obce Dovhe uskutočnila prvá
historická kurucká bitka. 15. februára 1704 sa povstalci
zmocnili Mukačevského zámku. Napriek tomu, že v r. 1708
v Berežskej župe bol prijatý zákon o
zrušení nevoľníctva a boli uskutočné
viaceré pozitívne zmeny, kurucké povstanie utrpelo
porážku zo strany vojska rakúskych labancov.
V roku 1728
sa Mukačevsko-činadijevské domínium dostalo do
rúk grófov Schobörnovcov /týkalo sa to 152
obcí
a 4 miest, 15 osád a 14.000 ľudí/. Práve s touto
šľachtickou rodinou je spojená ďalšia vlna nemeckej
kolonizácie. Na Zakarpatsko sa prisťahovalo 200 remeselníkov
a špecialistov-vinohradníkov, ktorí sa usadili v obciach
Koropec, Berezinka, Kučava, Šchonbörn, Hrabovo, Puzňakivci.
Zaujímavosti:
Z roku 1770
sa zachovali písomné dokumenty, ktoré svedčia o tom,
že na Zakarpatsku v tom čase ľudia pestovali zemiaky a priadku
morušovú. Na ich pestovanie boli vyčlenené
veľké plochy.
V 19. stor.
bol zakarpatský región rozdelený na 18 krajov - V.
Bereznyj, Perečyn, Seredne, Korolevo, Teresva, Ťačiv, Volove,
Dovhe, Chust, Svaľava, Latoryčanskyj
/Rosvyhovo/, Mezekosynskyj /Kosyno/, Tysahatskyj
/Berehovo/, Verchovynskyj /Iršava/, Velykosevľušskyj
/Sevľuš/, Tysodolyňanskyj /Rachiv/, Nyžňovereckyj
/Nyžni Vorota/.
V roku 1774
pre štúdium na kňažskom seminári Barbareum vo
Viedni bolo pridelených 20 miest pre Zakarpatcov.
V roku 1775
sa sídlo Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie
premietstnilo do Užhorodu.
V 19. stor.
na Zakarpatsku bolo 21 miest a mestečiek - Berehovo, Buštyno, Velykyj
Bereznyj, Velykyj Byčkiv, Vynohradiv, Vyškovo, Korolevo,
Mukačevo, Perečyn, Rychiv, Svaľava, Solotvyno, Seredne, Teresva,
Ťačiv, Užhorod, Chust, Čop, Jasiňa, Dovhe Pole, Syhet.
V 19. stor.
sa konali každoročné jarmoky - v Mukačeve
/18 dní/, v Užhorode /16 dní/, v Berehove /12 dní/, v
Chuste
/10 dní/, vo Vynohradove /7 dní/, Serednom /6 dní/, a
menšie v Bereznom, Dovhom, Bilkach, Svaľave, Volovom a Nižnich
Vorotach. Obchodovaním sa zamestnávalo 6,5 tisíc
ľudí.
V roku 1799
bola vydaná prvá kniha Ioanikija Bazyloviča Krátky
náčrt fundácie Fedora Korjatoviča a v roku 1843 bol
ukončený rukopis Mychajla Lučkaja Dejiny karpatských
Rusínov. V roku 1847 boil vydaný prvý v dejinách
Zakarpatska šlabikár Alexandra Duchnoviča Knyžnycja
čytaľnaja dľa načynajuščych.
V roku 1846 v
Rakúsko-Maďarsku sa uskutočnilo prvé
sčítanie ľudu. V štyroch župách Zakarpatska v
tom čase žilo 235.266 Rusínov, 119.816 Maďarov, 13.857
Slovákov, 64.917 Rumunov, 10.351 Nemcov, 24.589 Židov, 42
Grékov.
19.
storočie znamenalo pre Zakarpatsko ekonomický vzostup. Do
regiónu začal prenikať kapitalizmus, hoci prvé fabriky
tu vznikli ešte za feudalizmu. 27. novembra 1848 počas maďarskej
buržoáznej revolúcie a v čase rozpadu
Rakúsko-maďarskej monarchie, bol prijatý zákon o
zrušení nevoľníctva a feudálnych
povinností sedliakov. Na potlačenie revolúcie monarchia
požiadala o pomoc cárske Rusko. Revolučná armáda
podľahla presile, kapitulovala a bola obnovená monarchia.
V roku 1849
sa Užhorod stal sídlom Ruského okruhu - novej
administratívno-územnej jednotky Rakúsko-Maďarska,
ktorý však bol onedlho, v roku 1850 zlikvidovaný. V roku
1869 v Užhorode bola v prevádzke prvá píla na
Zakarpatsku, v roku 1872 bola zriadená prvá železnica na
trase Užhorod - Čop. V roku1897 bolo zavedené prvé
telegrafické spojenie medzi Užhorodom a Budapešťou a v
roku 1902 bola daná do prevádzky prvá
elektráreň v regióne - Užhorodská eletráreň.
V roku 1861 vyšli prvé na Zakarpatsku noviny Karpatskyj visnyk /v
maďarčine/. V roku 1865 bola otvorená prvá
uhoľná baňa v obci Iľnyca. V roku 1874 vynálezca
A. Jenkovskyj z obce Steblivka vynašiel stroj pre mechanizovaný
zber pšenice. V roku 1896 malo Zakarpatsko 123 poštových
oddelení, ale ani jeden telefón. V roku 1907 bolo v Užhorode
postavené prvé divadlo.
V rokoch
1870-1913 zo zakarpatských žúp Rakúsko-Maďarska
do USA oficiálne emigrovalo180 000 ľudí, neoficiálne
400 000. Emigrovali aj do Uruguaju, Kanady, Argentíny a
Austrálie. V dôsledku prvej svetovej vojny výrazne pokleslo
tempo ekonomického rozvoja v našom kraji. V septembri 1914
ruské vojská prerazili front v blízkosti Jasyňa,
Rachova a Užka, čo sa zopakovalo aj v októbri 1914 v smere na
Užok a Jablonecký priesmyk. Bolo obsadených 15 obcí -
Volosjanka, Užok, Stužyca, Stavne, Ľuta, Volovec, Jalove,
Huklyve, Skotarske, Studene a i. Po rozpadnutí
Rakúsko-Maďarska na jeseň roku 1918 veľa Zakarpatcov
prejavilo záujem o pripojenie Zakarpatska k Ukrajine, čo jasne
deklarovali na zjazde v Chuste 21.1.1919.
Napriek
všetkým snahám sa Zakarpatsko oficiálne stalo súčasťou
Československej republliky. Prvým gubernátorom bol
Heorhij Žatkovič. Užhorod sa stal administratívnym
sídlom Zakarpatska. Počas obdobia Československej republiky
Zakarpatsko nadobudlo súčasnú architektonickú a
kultúrnu dokonalosť - v roku 1921bola Užhorodu udelená
licencia na premietanie filmov, v roku 1927 bola zriadená jediná
v Európe rómska škola, v roku 1929 bolo v Užhorode
postavené prvé letisko na Zakarpatsku. Mimochodom 29.
februára 1920 v Československej ústave bol pre
zakarpatské územie zakotvený názov
Podkarpatská Rus. V 20. rokoch minulého storočia na
Zakarpatsku vychádzalo 60 novín, z toho 22 v maďarskom
jazyku, 10 v ruskom a 9 v ruśkom /ukrajinskom/, 5 židovskom, 4
českom a 6 perodík bolo jazykovo zmiešaných. V
súlade s Viedenskou arbitrážou zo ňa 2. novembra 1938
bola časť Zakarpatska pripojená k Maďarsku. V ostatnej
časti 15. marca 1939 bolo ustanovené nové
štrátne zriadenie - Karpatská Ukrajina so
sídlom v Chuste. Prvým prezidentom sa stal Avhustyn Vološyn.
Bohužiaľ, tento štát existoval lem veľmi
krátko, lebo čoskoro ho okupovalo Maďarsko. Už v
roku 1941 Maďarsko a spolu s ním aj Zakarpatsko, ktoré bolo
jeho súčasťou, sa zapojilo do vojnového konfliktu
počas druhej svetovej vojny.
Do konca roka
1944 sa bojovalo už v blízkosti Užhorodu. Aj keď vojna
nespôsobila veľké straty na ľudských
životoch, citeľne sa odrazilo na štruktúre
obyvateľstva. Spôsobilo to predovšetkým pripojenie
Zakarpatska k Maďarsku.Vojnového konfliktu sa
zúčastnili oddiely 4. ukrajinského frontu pod vedením
generála Petrova, ktorý na jeseň r. 1944 oslobodil tento
región. V bojoch o Zakarpatsko padlo viac než 10 000 sovietskych
vojakov. Pamiatku na padlých vojakov vyjadrujú
početné pomníky.
Počas
oslobodzovacích bojov došlo na Zakarpatsku k podstatným
zmenám. 26. novembra 1944 sa uskutočnil I. zjazd
národných výborov, na ktorom bol vyhlásený
Manifest o zjednotení Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou.
29. júna 1945 v Moskve bola podpísaná oficiálna
zmluva o pripojení Zakarpatska k USSR. Týmto aktom sa začala
nová etapa vo výstavbe nášho kraja. 18.
októbra 1945 vznikla Užhorodská štátna
univerzita, v roku 1956 v Terebli-Ricku bola postavevná
hydroelektráreň /s 130 miliónmi kw/hod ročne/,
v roku 1956 bol vypravený prvý elektrický rušeň
z Mukačeva do Lavočného. Mohli by sme pripomenúť
mnohé iné skutočnosti ako napríklad to, že v r.
1946 futbalové mužstvo Spartaka Užhorod sa stalo majstrom
Ukrajiny, alebo, že v júni 1990 sa
v Užhorode sa uskutočnila celosvetová detská
olympiáda. Ale práve v tom čase boli ekológii
Karpatkých hôr a kultúre nášho regiónu
spôsobené najväčšie škody.
Prišiel
august 1991, keď bol vyhlásený samostatný
suverénny štát - Ukrajina, ktorý v
súčasnosti patrí medzi najväčšie
štáty Európy. Ako prví uznali suverenitu Ukrajiny
bezprostrední susedia - Maďarsko a Poľsko. S novou dobou
súvisia viaceré udalosti regionálneho charakteru. K novej
dobe sa viažu viaceré regionálne udalosti. Je to rozhodnutie
o uzatvorení nebezpečnej z hľadiska ekológie
Pistrjalivskej RLS, vytvorenie na Zakarpatsku špeciálnej
ekonomickej zóny, uskutočnenie prvého oficiálneho
futbalového stretnutia mužstva Ukrajiny s mužstvom
Maďarska, katastrofálne povodne a snehové kalamity v rokoch
1998, 1999 a 2001, ktoré si vyžiadali aj ľudské
životy, rozšírenie počtu vysokých škôl
a napokon stretnutie Milénia dvoch tisícročí, dvoch
storočí a dvoch epoch.
Zaujímavosti:
Na
Zakarpatsku sa nachádza veľký počet cenných
historickýcvh kníh a rukopisov, ako Korolivske Jevanhelije
/z roku 1401/, Mukačivskyj psaltyr /z 14. stor./, Ostromyrove jevanhelije
/zo 14. stor./, Moskovske jevanhelije /zo 16. stor./, Biblija russkaja /z 15.
stor./ od Francyska Skorynu, Ostrozka Biblija /z roku 1581/ Ivana Fedorova,
Instrukcija dľa posliv Bohdana Chmeľnyckoho, Leksikon slavenorusskij
y ymen tolkovanije /z roku 1627 od Pamva Beryndu/, Rumunske Jevanhelije, Mir s
Bohom čoloviku /z roku 1661od Inokentija Hizeľa/, Rosijskaja hramatyka
/z roku 1755, autorom ktorej je Mychajlo Lomonosov/, Korotkyj narys fundaciji
Fedora Korjatoviča /Ioanikij Bazylovič/, Učyteľski
Jevanhelija: Ňahivske, Skotarske /zo 16. stor./, Izske, Danylivske /zo 17.
stor./, Sokyrnyckyj zbirnyk /zo 17. stor./, Uhľanskyj zbirnyk
Kľuč /17. stor., Poľan-Kobyľanska trioď/ z roku 1561/,
Aleksandriji /zo 17. stor./: Užhorodska, Pistrjalivska, Tyšivska.
ERBY ZAKARPATSKA:
Erb
Zakarpatska – vznikol v roku 1920 a bol oficiálnym erbom
tzv. autonómnej Podkarpatskej Rusi do r. 1938, neskôr Karpatskej
Ukrajiny – rok 1939. V 90. rokoch bol uznaný za regionálny erb
Zakarpatskej oblasti. Na striebornom pozadí /táto farba
predstavuje čistotu/ francúzskeho štítu, čo
symbolizuje zakarpatskú zem je zobrazený legendárny
hospodár a ochranca Karpát – hnedý medveď. Na
protiľahlej časti na modrom podklade /farba čestnosti/ sa
nachádzajú tri modré pásy, ktoré
symbolizujúi rieky Zakarpatska – Tisu, Uh (Už) a Latoricu.
Erb
Užhorodu – na modrej ploche nemeckého
štítu sú zobrazené tri vinné révy,
ktoré sa pretínajú. Na nich sú zelené listy
/je to symbol slobody/ a zlaté strapce hrozna.
Erb
Užanska – /okres Užhorodský,
Perečynský, Velykoberezňanský/. Štít
francúzského tvaru je rozdelený na dve časti, nad
ktorými sa nachádza rytierska prilba ovenčená
šlachtickou korunou. Po obidvoch stranách štítu visia
dekoratívne prvky modrej, striebornej a zlatej farby. Na modrom
pozadí štítu je v jeho hornej časti
znázornená postava rytiera stojacého pred
šľachtickou korunou, ktorý drží tri
pšeničné klasy /symbolizujú bohatstvo polí/ a
tri dubové vetvičky /symbolizujú bohatstvo lesov/. Na
červenom pozadí spodnej časti erbu /je to farba
statočnosti/ /sú zobrazené tri čiary
symbolizujúce rieky/.
Erb
Berežský – /okres Berehovský,
Mukačevský, Svaľavský, Volovecký a
Iršavský/. Štít má formu talianskeho
štítu. Strieborným krížom je rozdelený na
štyri časti. V hornej časti štítu je na
červenom pozadí zobrazený strapec hrozna a dubová
vetvička so žaluďmi. V dolnej časti sa na modrom
pozadí nachádzajú dve ryby a hnedý medveď.
Erb
Uhočský — /okres Vynohradovský/. Štít
má formu španelskeho štítu, je rozdelený na štyri časti. V hornej časti
štítu je na červenom pozadí zobrazený strapec
hrozna a ryba. V dolnej časti sa na modrom pozadí
nachádzajú dubová vetvička so žaluďmi a
legendárny čierny rak z rieky Botar. V strede erbu je na
červenom pozadí zobrazený zlatý lev /rodinný
erb šľachtického rodu Peréniovcov/.
Erb
Maramorošska – /okres Mižhirský,
Chustský, Ťačivský, Rachivský/. Na
štíte nemeckej formy pri vstupe do bielej bane /symbol
nádeje/ sú vyobrazení čiernou farbou /farba
ostražitosti/ baníci soľných baní s
krompáčom v rukách. Pod nimi sú smuhy
zobrazujúce horské rieky. V hornej časti erbu je
zobrazený horský cap – symbol hôr. Po obidvoch stranách
stoja dva smreky /symbol lesov/.