Naše
Zakarpatsko sa nachádza v srdci Európy, kde sa
stretávajú Karpaty a strednodunajská nížina.
Jeho súradnice sú nasledovné: na západe
22°9´ východnej zemepisnej dlžky, 48°27´ severnej zemepisnej
šírky /1,5 km od obce Solomonovo, Užhorodský okres/; na
východe 24°38´ východnej zemepisnej dlžky,
48°04´ severnej zemepisnej šírky /pohorie Čornohora, 12
km od obce Luky v Rachivskom okrese/; na severe 22°35´
východnej zemepisnej dlžky, 49°06´ severnej zemepisnej
šírky /obec Stužyca, Velykoberezniansky okres, pohorie
východných Beskýd /biosférna rezervácia/; na
juhu 24°18´ východnej zemepisnej dlžky, 47°53´
severnej zemepisnej šírky /oblasť Dovhorunskej mramorovej
bane, vzdialenej 6 km od obce Dilove, Rachivský okres/. Maximálna
šírka /vzdušná čiara/ zo severu na juh
predstavuje vzdialenosť 135 km, maximálna dĺžka
/vzdušnou čiarou/ z východu na západ približne 205
km. Geometrický zemepisný stred Zakarpatska /
48°30´severnej zemepisnej šírky a 23°23´ východnej
zemepisnej dlžky/ sa nachádza v nádhernej lokalite
neďaleko hory Kuk v Svaľavskom okrese.
Celková
rozloha kraja je 12.800 km2.
Zakarpatsko je rozdelené na 13 okresov, nachádza sa tu 10 miest,
28 mestečiek a 561 obcí. Krajskými centrami sú
Užhorod, Berehovo, Mukačevo a Chust, okresnými Svaľava,
Iršava, Ťačiv, Vynohradovo, Rachiv.
Z
prírodno-geografického hľadiska je kraj rozdelený na
dva geografické regióny - región hornatý /pohorie
Karpát/ a nížinný /Zakarpatská
nížina/. Väčšinu územia tvoria hory s najvyšším
bodom Zakarpatska, vrchom Hoverla /2061 m n. m./, ktorý sa
nachádza v horskom masíve Čornohora. Najnižší
bod /101 m n. m/ leží na protiľahlom konci regiónu
v obci Ruski Hejevci /Užhorodský okres/.
Pri
formovaní reliéfu veľký význam má rieka
Tisa, ktorá vzniká na sútoku Bielej a Čiernej Tisy.
Jej dĺžka na území Zakarpatska dosahuje 223 km.
Neďaleko Belehradu, hlavného mesta Srbska, sa vlieva do Dunaja.
Povodie Tisy tvoria všetky rieky regiónu. Hydrosystém
Zakarpatska delí od prikarpatských riečok Vodorozdiľnyj
masív. Celkový počet riek, potokov a
potôčikov Zakarpatska tiež nie je zanedbateľný:
9.429, z ktorých 9277 predstavujú malé potoky s
dĺžkou do 10 km,
152 riečok s dĺžkou viac než 10 km /Rika, Terebľa,
Šopurka, Teresva, Iršavka, Syňavka, Ťačivec,
Seredňa Rika, Kosivska, Bohdan, Lazeščyna, Turbat, Ozerjanka,
Berťanka, Brusturjanka, Repynka, Lužanka, Mokrjanka, Apšyca,
Velyka Uhoľka, Vaskova, Turja, Ždenivka, Vyznyca, Stara, Serne, Čaronda,
Cihaň, Vyľa, Turyčka, Lomovaňa, Pyňa, Vyča, Svynka,
Koropec, Suchar, Ulyčka, Jarok, Boroňava,Viľšanka,
Jablunyca, Viľchivčyk, Verbovec, Kvasnyj, Čechovec,
Babyčka, Hnylyj, Volovec, Moška atď./ a 4 rieky s
dĺžkou presahujúcou 100 km /Uh (Už), Latorica,
Boržava a Tisa/.
Celková
plocha stojatých jazier Zakarpatska je v porovnaní s
horskými bystrinami menej početná - 137. Len 32 z nich
predstavuje vodné nádrže - stále jazerá.
Najväčším jazerom Zakarpatska je Synevyr, vzniklo
pred 10 000 rokmi a nachádza sa vo výške 989 m n.m. Jazero
zaberá plochu 7 ha, jeho maximálna hĺbka dosahuje 27 m,
teplota vody osciluje od +120 do
+ 180C. Darí sa tu pstruhu
dúhovému, pstruhu potočnému a pstruhu
jazernému. Existuje niekoľko druhov karpatských jazier.
Najvýznamnejšie z nich sú ľadovcovo-karového
pôvodu. Patrí k nim Apšynec, Maričejka, Nesamovyte,
Brebeneskul, Breskul, Vorožeska, Herašavske, Drahobratske, Ozerce,
Nyžne, Verchne, Malá Hropa. K vodným nádržiam
radíme Solene, Terebľanski ozera, Synevyr, k antropogénnym
jazerám Čorni ozera, Solotvynski ozera a k jazerám
vulkanického pôvodu Lypčanske, Voročivske, Syne.
Hrôzostrašnými
povesťami sú opradené zakarpatské bažiny:
Čorni Bahna, Čornyj Močar, Soleni Mlaky, Zarosľak,
Trofanec. Už v roku 1878 započali práce spojené s
vysušovaním bažiny Čornyj Močar, ktorá sa
rozprestiera na rozlohe väčšej ako 14 000 ha. V
súčasnom období je takmer úlpne vysušená.
Na jej mieste vznikol celý rad vodných nádrží
a rybníkov, v ktorých chovajú kaprov, karasov a bieleho
amura. Čoraz vyhľadávanejšími miestami pre
odpočinok turistov sa stali horské vodopády:
Vojvodynskyj /najväčší/, Trofanec /najnižšie
položený/, Šypot, Horodylivskyj, Skakalo, Lypoveckyj,
Lumšorskyj, Mokrjanskyj, Čortiv Mlyn. V nížinách
sa nachádza veľký počet umelo vytvorených
kanálov - Užhorodskyj, riečne kanály v Berehovskom,
Vynohradivskom, Užhorodskom, Mukačevskom okrese a približne 50
rybníkov a vodných nádrží s
celkovou plochou 173 km2.
Najznámejšie sú Viľšanske, Zalužanske a
Horbkivske.
Karpatské
pohorie, na úpätí ktorého ležia naše
mestá, je považované za významnú geografickú
zónu v Európe. Pokiaľ ide o názov Karpaty, o
jeho pôvode existuje niekoľko verzií: 1. v 1. polovici
prvého tisícročia pred n. l. územie Zakarpatska
obývali Karpovia, kmeň geto-dáckeho pôvodu; 2.
pomenovanie má svoj pôvod v sanskritskom jazyku, kde slovo Karpaty
malo niekoľko významov: nerovný, neopracovaný,
prikrytie, útulok; 3. názov Karpaty je starogréckeho
pôvodu, v jazyku ktorého znamenalo hrb; 4. názov
pochádza z frackého karpo, čo znamenalo bralo; 5. existuje
legenda o obrovi-dobrákovi Karpovi; 6. známa je legenda o
čertovi, ktorý prekopal zem.
Karpatské pohorie
zaberá 80% plochy celého územia Zakarpatska,
pretína jeho územie zo severozápadu na juhovýchod.
Jeho dĺžka predstavuje vzdialenosť 240 km, šírka -
110 km a vek - 1,2 miliardy rokov. Karpaty každoročne
zvyšujú svoju výšku o 1-2 cm a pomaly sa
zosúvajú smerom k východu. Horské lesy tvoria 45%
všetkých lesov Zakarpatska a horské pastviny /poloniny/
zaberajú plochu 40 000 ha. Najvyššie hory
nášho regiónu sú Hoverla /2061 m/, Brebeneskul /2035
m/, Pip-Ivan /2022 m/, Petros /2020 m/, Hutyn-Tomnatyk /2017 m/, Rebra /2007
m/, Tupkul /1932 m/, Breskul /1910 m/, Blyznyca /1881 m/, Dzembroňa
/1877m/, Strymčeska /1872 m/, Drahobrat /1786m/. K
výšinám sa týčia horské hrebene
Makovica, Krasna, Velykyj Dil, Svydovec Boržava, Čornohora, Rivna,
Antalovska Poľana, Syňak, Vyhorlat, Polonyna-Runa. Cez
Vodorozdiľnyj masív smerujú k nám
dôležité dopravné priesmyky, ktoré už oddávna
používali naši predkovia: Užockyj /889 m/, Serednij
Vereckyj /Voritskyj - 839 m/, Voloveckyj /Skotarskyj - 1014 m, Vyškivskyj
/Torunskyj - 931 m/, Lehioniv /1110 m/, Jabluneckyj /Tatarskyj - 931 m/.
Veľa prírodných záhad skrývajú jaskyne
slané /Solotvinské bane/, krasové
/Kamjani vorota, Diravyj kamiň, Vedmeže iklo, Prozori stiny, Bili stiny,
Romania, Viv, Čur, Kňahyňa, Družba, Hrebiň, Perlyna,
Synatorij, Čertiž, Moločnyj kamiň, Termoksa mala/, mramorové
/Dilove, Hrabovo, Kňahyňa/.
Juhozápadné
územie regiónu až po hranice tvorí Zakarpatská
nížina, ktorá sa primkýna k Strednodunajskej
/anónskej/ nížine. Zaberá 20% územia /s
rozlohou približne
2000 km2/, 50%
pôdy tvorí poľnohospodárska ornica, v
nížinách je 15% územia pokrytého lesmi.
Poľnohospodárska pôda v nížinách
zaberá rozlohu 39 600 ha, oráčina - 188 000 ha, pastviny sa
rozprestierajú na ploche 102 4000 ha, lúky - 73 400 ha. Medzi
horami sa nachádzajú kotliny - Perečynska, Jasinska,
Užanska, Kušnycka, Bohdanska, Mižhirska, Svaľavska,
Usť-Čorňanska, Koločavska, Chustska,
Vorotňo-Volovecka.
Podnebie Zakarpatska
je podmienené jeho polohou v samom srdci Európy. Vysoké
hrebene ho chránia pred studenými severnými vetrami a
vlhké, mierne kontinentálne podnebie spôsobuje, že
leto je tu teplé a zima mierne studená. Pre návštevníkov
zo severu predstavuje teplý juh a pre tých, čo
prichádzajú z juhu - je to chladný sever. Turisti z
východných krajín tu hľadajú to, čo je
charakteristické pre západ, a tí, ktorí
prichádzajú zo západu zase to, čo je typické
pre východ. Maximálna letná teplota vzduchu
dosahuje +400C a minimálna
teplota v zime -320C.
Zrážky: minimálne - 642 mm /v Berehove/,
maximálne - 1411 mm /Usť-Čorna, Ťačivský
okres/. Najdlhší deň v tomto regióne
pripadá na 22. jún, najkratší je 22. december.
Priemerná dĺžka denného svitu na Zakarpatsku
trvá 8,5 hodiny v zimnom období a 15,5 hodiny v letnom
období. Maximálna rýchlosť dosahuje 40 m/sek.
Zaujímavá
je aj celková dĺžka hraníc Zakarpatska -
460 km. Na
severozápade má štátne hranice s Poľskom o
dĺžke 33,4 km /okres Velykobereznianský/, zo západu
/okres Užhorodský a Perečinský/ hraničí so
Slovenskom - 98,5 km; južné hranice s Maďarskom /okres
Užhorodský, Berehovský, Vinohradivský/ majú
dĺžku 130 km. Juhovýchodné hranice s Rumunskom /okres
Rachivký, Ťačivský, Chustský/ dosahujú
dĺžku - 205,4 km. Na severe a severovýchode územia cez
okresy Veľkoberezniansky, Volovecký, Mižhirský,
Ťačivký a Rachivský prechádza
administratívna hranica s Ľvovským krajom dlhá 85 km
a s Ivano-Frankivským krajom o dĺžke 180 km. V našom
regióne je zriadená pohraničná
infraštruktúra. Existuje tu 18 hraničných prechodov /7
železničných: s Maďarskom – Čop-Záhony,
Salovka-Eperjeske; so Slovenskom – Čop-Čierna nad Tisou,
Užhorod-Maťovce; s Rumunskom – Ďakovo-Halmeu, Teresva-Kimpolung,
Rachiv-Sigot. Ďalej je tu 7 medzinárodných
automobilových prechodov, 1 medzinárodný letecký
tranzit a
3 miesta zjednodušeného prechodou/.